Pred chvíľou som sa vrátila z kaviarne, kde rada sedávam a premýšľam. O všetkom možnom. Občas iba pozorujem ľudi, občas surfujem, občas si prehrávam v hlave hudbu, rozhovor. Som introvert. Mám svoj život. Svoju bublinu. Netvrdím, že nemám rada ľudí. Práve naopak. Sú mi zdrojom množstva myšlienok, blogov. Ale nepotrebujem neustále s niekym byť, s niekym sa rozprávať.
Dnes, počas premýšlania pri káve na tom mojom obľúbenom mieste, bol aj mladý párik. Nič nezvyčajné, až na to, že tá žena mala taký silný hlas, že ju bolo počuť aj von. Áno, chápem, že sme rôzny a každá má svoj hlas taký, aký má. Ale pre mňa, rozmýšlajúcu osobu so svojou bublinou nad hlavou pôsobí hluk ako niečo strašne. Predstav si, že máš nasadené slúchadlá a počúvaš svoju obľúbenú pesničku. A niekto cudzí príde ku Tebe, každú chvíľu Ti nadvihne jedno slúchadlo, len preto aby Ti mohol niečo zakričať do ucha. Následne by Ti vrátil slúchadlo na ucho a Ty môžeš ďalej počúvať. A takto by to bolo stále dookola. Ako by si sa cítil? Možno by si toho dotyčného kopol do členka. Lenže ja cudziu osobu nemôžem kopnúť. Hluk jednoducho pôsobí na mňa odpudzujúco. Ruší moje myšlienky. Ničí môj osobný priestor. Pôsobí ako rušička v mojom kľude. A ja milujem byť neustále spojená s mojimi myšlienkami.
Áno, aj ja počúvam hlasnú hudbu. Keď som doma, v aute. Sama. Keď som na koncerte. Aj tam sa mi už nie raz stalo, že bol niekto, kto síce fyzicky na koncerte bol, ale mal zapnutý svoj mobil a naplno počúval nejakú inú hudbu.
A ešte zážitok s niekym, komu sa hovorí „ex“. Vždy ráno potrebujem ticho po prebudení. Aby sa moja duša, telo a vedomie dali do súladu, že už je ráno a nový deň. Lenže „ex“ bombarduje Ťa po prebudení hneď hlasným smiechom a chichotom. A ja som začínala deň so zamračeným čelom.
A kedy som si uvedomila, že neznášam hluk?
Netuším. Len viem, že ak vojdem niekam a je tam hluk, odchádzam. Vždy je na výber.
Pridaj komentár