Keď som bola v pubertálnom veku, vnímala som alkohol ako nejakú vstupenku do sveta dospelých a uznávaných ľudí. Necháp to tak, že som bola opitá každý deň alebo že som mala potrebu piť každú minútu. Len som to považovala ako niečo, čo má byť súčasťou môjho ďalšieho sveta.
Neskôr, keď som mala devätnásť rokov, som prežívala svoj prvý vážny vzťah. Bohužiaľ s niekým, kto bol závislý na alkohole.
Veľakrát som bola svedkom, keď má alkoholik „absťák“ a búcha si hlavu o stenu alebo je násilný. Veľakrát som počula aká som úbohá, hlúpa, neschopná. Ako sa ma zbaví a bude mať pokoj. Veľakrát som čistila priestor po zvratkách, lebo mu bolo nevolno od žalúdka.
A ja? Bola som naozaj hlúpa. V tom čase. Pretože môj postoj bol ten, že mi bolo toho alkoholika ľúto. Snažila som sa vcítiť do jeho bolesti, ktorú určite musí citiť, keď vráža hlavou do steny. Pýtala som sa v duchu: Prečo to robí, keď ja ho tak veľmi ľúbim?
Keď som konečne našla odvahu a odišla z toho vzťahu, bola to obrovská úľava.
Myslím, že toto bol ten moment, ktorý ma zlomil.
Dnes, po rokoch, stále nepijem alkohol. Pretože vo mne zostal nejaký inštinkt, ktorý mi hneď pripomenie ten smrad po alkoholových zvratkách a okamžite sa mi dvíha žalúdok.
Nechcem týmto nikoho odsudzovať, ani kritizovať. Toto je moje osobné rozhodnutie a cítim sa s tým v pohode. Nikomu tým neubližujem, a hlavne nie môjmu zdraviu.
A myšlienka na záver: Ak aj Ty žiješ v takomto vzťahu, ako som mala ja. Je to naozaj to, po čom túžiš? Naozaj si s týmto spokojná?
Pridaj komentár