S mojou známou Julkou sedíme v sobotu večer v bare. Bavíme sa a smejeme pri rozprávaní príhod, ktoré sme spolu kedysi zažili. Niekedy iba začneme dve, tri slová a stačí pohľad a už sa rehoceme, lebo vieme, že zase to bude stáť zato.
A nakoľko sme dosť vypili, ocitáme sa v posteli. Po niekoľkých bozkoch ležím v posteli a ona sedí na mne. Pozerám sa jej do očí, keď mi priväzuje ruky k rámu postele. Začínam sa cítiť nesvoj. Na chvíľu odbehla do kuchyne a keď sa vrátila, znovu si sadla na mňa a mala zvláštny pohľad.
V tom vytiahla nôž, ktorý bola vziať v kuchyni a porezala ma na líce. Smiala sa. Celý vydesený som na ňu kričal, aby ma odviazala, ale ona sa iba smiala a znovu ma porezala na krku. Videl som, že je úplne opitá. Kričal som z plného hrdla na ňu: Preboha prestaň! Počuješ ma?
A v tom som sa zobudil. Celý vystrašený ako malé dieťa, keď stratí mamu z dohľadu. Prvé sekundy som ani nevedel kde som. Neskôr som si spomenul, že ten zvuk, ktorý počujem, je dýchanie mojej ženy vedľa mňa.
Obrátil som sa ku nej, zaboril si tvár do jej dlhých, čiernych vlasov a bol som šťastný, že človek, ktorého milujem je vedľa mňa a tamto hrozné bol iba sen, ktorý netuším z akého dôvodu prišiel a čo mi chcel povedať. Ale jedno viem isto. Že sa poriadne dlho neusmejem a ani nepozriem na žiadnu inú ženu okrem tej mojej. Pretože ona je tá, do ktorej vlasov smieť skryť svoj strach.
Na zelenej loďke 
Pridaj komentár