Z nejakých nevysvetliteľných príčin je život nielen ako sa hovorí: samé prekvapenie, ale aj neuveriteľné prekvapenie. Pretože to sa stalo dnes mne.
Je nedeľa poobede a ja sedím v kaviarni. Na stole mám pumpkin latte a lekvárovú šišku. A ako vždy vedľa mám položenú peňaženku a o ňu opretý telefón. Sedím presne na tom istom mieste ako pri písaní posledného blogu. Občas pozriem von oknom. Dnes neprší.
Keď v tom sa otvoria dvere a vstúpi ona. Práve som si odhryzol zo šišky. A skoro som zabudol zavrieť ústa. Samozrejme ma hneď zbadala a ja som sa zahanbil s tým kúskom šišky v ústach. Jasné, že ten typ ženy nepríde najskôr za mnou, ale ma nechá v pokoji (aj v nepokoji) zjesť tú šišku. S rovnakou kávou si sadne oproti mne.
Ty ma sleduješ? Nepovedz, že nie. Lebo čo iné by si robila v mojom meste?
To by si chcel? Aby som Ťa sledovala?
Neviem. Nepremýšľal som o tom.
Žena, ktorú som kedysi šialene miloval, že by som prešiel tisícky kilometrov kvôli nej. Potom sme sa roky nevideli. Nato sme sa náhodne stretli v cudzom štáte. A teraz je v mojom meste. No nepovedz mi, že toto sa môže stať len tak. Do neba som rýchlo vyslal myšlienku: Čo zase so mnou chystáš?
Odkedy Ty piješ latte?
Vieš, že ani neviem? Nejako náhodne to prišlo.
Náhodne. Mhm.
Škoda, že môj OURA prsteň nemeria aktuálny stav tepu môjho srdca. Pretože by som hneď videl ako poriadne vyskočil.
Nepovedz mi, že aj tu máš pracovné stretnutie, lebo to by bolo už moc okaté.
Ale veď nemôžem stále iba pracovať. Potrebujem si aj oddýchnuť od toho zhonu.
Čiže si tu na dovolenke?
Dá sa to tak povedať.
U koho bývaš?
Mám rýchlo vygúgliť, že komu ten hotel patrí?
Mohla si dať vedieť.
Nevedela som, či nebudeš s niekym.
Jaááj. No áno. Veru som s niekym. S jednou práve sedím na káve. A ešte niečo Ti poviem. Kedysi som bol z nej aj poriadne hotový.
A už nie si?
S úškrnom sa jej pozriem do oči. Vie to. Potvora.
Máš tu auto, či si prišla taxíkom?
To druhé.
Keby tu neboli ľudia, pretiahol by som ju aj tu hneď na stole. Dopili sme kávu a sedíme v mojom aute.
Nejdeme sa niekam prejsť pokiaľ nezačne pršať?
A nejdeme radšej ku mne do hotela?
Padla mi sánka druhýkrát.
Tak, ale takto si to hovoria pubertiaci, či nie?
Smejeme sa.
No a tak teda po tom ležíme v posteli a ja jej kreslím jedným prstom na chrbát. Nepýtam sa jej už osobné veci, pretože ma to nezaujíma a ani to nechcem vedieť. Len sme spolu. Teraz a tu.
Vidíš, keby si dala vedieť, že prídeš, mohol som si vziať voľno v práci. A mohli sme ísť aj zajtra spolu na kávu.
Vieš, že ja taká nie som.
Na chrbát jej prstom napíšem: Viem.
Keď odchádzam z jej izby, všimnem si na stene pri vypínači obšuchnutú nálepku. Miesto, kde som ju pritisol, keď som to už nevydržal. Ukážem na to prstom:
No, neviem či nebudeš doplácať za poškodenie izby.
Dám im Tvoje číslo.
Tak Ty máš stále moje číslo?
Alebo nemám?
Hryzie si do pery. Potvora.
Večer si ľahnem do postele a zrak mi padne na stenu, o ktorú mám opretú posteľ. Pretože na tú stenu som si kúpil tapetu listnatého stromu s dvomi sýkorkami a nápisom: Príroda nám dodáva dobrú náladu. A koniec jedného konára sa začal odliepať. Akoby sa niekto obšuchol o to miesto. Presne ako v hoteli. Pozriem sa znovu hore: Tak, ale toto čo mi chceš povedať?
NA ZELENEJ LOĎKE 