Na zelenej loďke

Je pondelok večer a moja susedka Xénia mi poslala správu. Ahoj, tento víkend zostávam doma. Nepôjdeme spolu v sobotu na raňajky? Potvrdil som, že OK. Síce občas mám z nej pocit, že sa príliš na mňa lepí, ale aj tak raz za čas si spolu vybehneme niekam. Má priateľa, ktorý býva 100 km od nej a na víkend chodieva k nemu. Len výnimočne zostane doma cez víkend a vtedy sa mi vždy ozve, lebo nevie byť sama. Asi.

Na otázku, kam chce ísť na raňajky odpovedala, že veď ešte máme dosť času si to premyslieť. A tak v piatok poobede som jej napísal, či už má premyslené, kam chce ísť na raňajky. Vraj chce ísť do neďalekého mesta, ktoré som jej kedysi spomínal a údajne tam nikdy nebola. Potešil som sa, lebo to mesto mám rád. Teda ona vybrala mesto, tak ja som vybral miesto na raňajky.

A tak sedíme v tej kaviarni, čakáme na jedlo a rozprávame sa.

Plánuješ si niekedy kúpiť svoj dom?

Nie. Asi pred tromi rokmi ma kolega nahovoril, aby som si pre Boha už kúpil svoje bývanie, ako sa na poriadneho Slováka patrí predsa. Musíš mať svoj dom, lebo keď si stále v prenájme nikdy to nie je Tvoje. A načo mám mať svoje, keď mne je pohodlne si to prenajať? Ak je nejaký problém, napíšem agentúre a musia to opraviť. Ak sa mi nepáči, napíšem agentúre výpoveď a odchádzam inam. Nepotrebujem si každú opravu hradiť sám, starať sa o to a mať s tým papierové starosti. A presne toto som jej aj odpovedal. Že som na kolegov popud skúsil teda kontaktovať jednu agentúru, ktorá predávala jeden dom. Všetko sme spolu prebrali a keď zistila, že som vhodný na kúpu domu, tak mi vybavila nejakú úverovú zamestnankyňu. A tá mi na konci nášho rozhovoru vyčíslila sumu, ktorú by som mal zaplatiť za to, že ona vybaví všetky formality a ja si potom už iba prídem po kľúč od domu. Bol som rád, že sedím, keď mi povedala sumu 1800€. No akože prepáč!!! Maximálne 300€ som ochotný zaplatiť. Hneď som svoj záujem o dom odvolal a už viac tento proces nechcem znovu opakovať. Viem, že sú ľudia, ktorým to tak vyhovuje. Ktorý majú iné nastavenie mysle a vlastníctvo domu je pre nich pravidlo a bez toho nevedia kľudne ani existovať. Pre mňa je to záťaž a starosť navyše.

Xénia ma počúvala a pokývala hlavou na znak súhlasu. Máš pravdu.

No, ale to je moja pravda, možno Tebe to tak nevyhovuje. Ty si chceš kúpiť svoj dom?

Ešte som nad tým nepremýšľala. Má 28 rokov.

Na to nám priniesla čašníčka jedlo. Ako to dobre vyzeralo. A ako sme sa dobre najedli.

Po raňajkách sme sa ešte poprechádzali po meste, nech má Xénia zážitok a išli sme domov. Celý čas sa ma držala pod pazuchu, akoby patrila ku mne. Mne je to vždy komické.

Dnes som išiel na raňajky sám. Nezavolal som ju. Pretože vonku pršalo a ja som mal chuť byť sám. A tak som sedel vedľa veľkého okna v kaviarni a pozeral sa ako stekajú kvapky dažďa. A keď som dopil kávu, zistil som, že už tie kvapky kvapkajú oveľa rýchlejšie. Lialo ako z krhle. Premýšľal som, že si dám ešte jednu kávu a budem akoby meditovať pri pohľade z okna. Mám rád tie obrázky, ktoré symbolizujú jeseň. Keď je na nich okno a vedľa káva a z okna vidieť opadané listy na ceste. Taká krásna jeseň.

Dnes síce prší, ale aj tak je to pekné. A či už je to okno moje, prenajaté alebo momentálne okno kaviarne, to je úplne jedno. Dôležitý je ten pocit.