Na zelenej loďke

Aký je svet malý, zistíš, až keď v ďalekom svete stretneš človeka, ktorý Ti bol kedysi blízky a s ktorým boli Vaše cesty ako jedna. Ale to už je tak dávno. A dnes je nedeľa a ja som na relaxačnom víkende v Amsterdame. Napadlo mi to len tak spontánne ísť niekam na víkend. Jeden deň sem a druhý deň domov.

Mám rád lietanie, rád si pozerám letiská, ako to tam majú usporiadané, ako fungujú, okolie, parkoviska a to všetko. Neviem prečo ma to zaujíma. A samozrejme, rád navštevujem kaviarne a testujem kávu a koláčiky.

A v tom, ako si tak sedím v jednej kaviarni pri rieke zbadám ju. Najskôr som si nebol istý či je to ona. Čo by tu preboha robila? Presne v tomto čase ako som tu ja?! Nie, to nemôže byť ona. Cítil som sa trápne, keď som začal po nej pokukovať v nádeji, že sa nám stretne pohľad a podľa toho si budem istý. A stalo sa. Keď ma zbadala, zrazu som nevedel kam s očami. A či sa usmiať alebo len pokývnuť hlavou na znak pozdravu a hľadieť si na svoju kávu a koláčik. Ale ona to vyriešila. Ako vždy všetko vyriešila ona. Vstala od jej stola a preniesla si kávu na môj stôl. No do riti! Už len toto mi tu chýbalo. Teraz budem mať pokazený deň aj víkend. Cítil som sa v nepohode.

Čo tu Ty robíš?

Áale, len tak som si odbehol na relaxačný víkend, nech nesedím len doma. A vieš, že mám rád kávu, tak testujem, či táto je lepšia ako moja.

A je?

Noó, to ešte neviem posúdiť. Ale koláčik vyzerá, že bude dobrý. Kde je Tvoj koláčik?

Ja som len na kávu odbehla a musím ísť. Som tu pracovne, mám o hodinu stretnutie.

No, tak práve preto si si mala dať niečo sladké, nech Ťa to upokojí.

Vyzerám nepokojne?

Kristepane, prečo mi toto robí? Začal som sa smiať a vedel som, že už sa jej to zase podarilo. Ukľudniť ma a zároveň ma znervózniť. Čo tu kurnik-šopa robí? Prečo nemohla mať stretnutie o týždeň neskôr. Mohol som si v kľude vypiť kávu, zjesť koláčik a išiel by som popri rieke premýšľajúc o krásach života. Namiesto toho tu sedí oproti mne až som z toho kľudný a nervózny zároveň. A viem, že pár rokov dozadu by som ju pretiahol hneď tu na stole.

Nie, vyzeráš tak normálne.

Aha, tak ďakujem za lichôtku.

Vieš, že kedykoľvek.

Dokedy si tu?

Dnes odlietam, to som len včera prišiel a dnes idem naspäť. A zajtra už do práce.

Škoda no, zajtra už nemám povinnosti, odlietam až večer.

No, však ako vždy. Vždy som iba ja na vine, ja za to môžem, že si zmizla z môjho života. Ja za to môžem, že si sa neozvala. Ja za to môžem, že si nedala vedieť, že tu budeš.

Kľud, čo je? A samozrejme, že môžeš. Snáď nie ja?

Dokelu aj s babou. Jak by som ju vyprášil, že by si to zapamätala naveky. Áno, zrejme som ju málo prášil, smejem sa sám v sebe.

A čo obed? Máš voľno na obed, či?

To už máme dohodnuté firemne. Musím tam byť.

OK, v pohode.

Ale som rada, že sme sa stretli. Naposledy si sa ofučal.

Ja? Si ma zrejme s niekym mýliš.

Nie, nemýlim. Teba si človek nemôže pomýliť.

Tak dík.

Ale no táák. Budeme si kaziť deň?

To teda nie! Pri mojej káve, určite nie.

Zmizla z môjho života z ničoho nič. Ani nedala vedieť, že odchádza. Ani poondiate “Ahoj” mi nenapísala. Jednoducho zmizla. Na kopec rokov. A teraz sa tu objaví a akože všetko bude ďalej pokračovať asi podľa nej. Napriek tomu, čo by som urobil kedysi, v túto chvíľu viem, že moja a jej cesta už je úplne inde. Že napriek tomu, či sme sa vzdialili alebo zmizli jeden druhému zo života, sú už naše cesty na míle vzdialené. Nič už nikdy nebude ako predtým. Vždy tam už bude nejaká trpká pachuť niečoho. Prestať ju milovať, chcelo poriadne dlhý čas. Ale netrúfam si povedať, či by stačilo znovu toľko isto času, aby som ju znovu ľúbil.

A tak sme pili kávu a rozprávali sa. Pamätám si, že hrala najnovšia pesnička od Lady Gaga. A potom sme sa ocitli vonku pred kaviarňou.

Kam ideš teraz?

Nájdem si taxík a musím ísť, prepáč.

Už som veď povedal, že v pohode.

Pozrela na mňa: Dávaj na seba pozor.

Veď som už veľký, neboj sa. Aj Ty sa drž, nech Ti dobre dopadne stretko.

Odišla. Ponáhľala sa. Ja som sa vybral opačným smerom ako ona.

Kráčam popri rieke a premýšľam. Áno, som nahnevaný. Áno, hnevám sa, že odišla a nerozlúčila sa. Viem, že by som ju nezadržal a možno by to ani nič nezmenilo. Ale aspoň by som vedel, že odchádza. Začal som cítiť ľahostajnosť. Voči nej. Zastavil som sa a oprel o zábradlie vedľa rieky. Ona si tečie ďalej a kašle na urazenosť, pýchu a nepochopenie. Prečo nie som ako ona?

Pokračovanie neskôr.