Na zelenej loďke

Je nedeľa večer a ja sedím v záhrade a s nádejou čakám, kedy sa príde prvý operenec ponúknuť krmivom, ktoré som kúpila. A zároveň premýšľam, ako je možné, keď mladý človek nemá inú záľubu okrem hrania hier na X-Box. Ako je možné, že rodičia v ňom nenašli nič, čo by ho chytilo za srdce. Že v ňom nevytvorili žiadnu túžbu niečo vytvoriť, objaviť.

A prečo o ňom píšem? Pretože býva podo mnou. Volajme ho Jaro. Nasťahoval sa sem pred polrokom. Keď som ho prvýkrát stretla, myslela som, že pracuje ako vyhadzovač v bare. Postavu totiž má na to ako stvorenú. Lenže asi po týždni ako sa sem nasťahoval, prestal chodiť do práce. Vraj nejaké zdravotné problémy. To som ešte nevedela, že sa do práce už nikdy nevráti.

Zrazu sa začalo v paneláku diať niečo, čo neprajem nikomu. Jaro sa prestal o seba starať. Zapáchal, a zapáchal aj priestor po ktorom prešiel. Ak som ja išla dolu po schodoch von z bytu, nevyhla som sa jeho zápachu. Je to niečo podobné ako starý, opustený podchod, kam chodia bezdomovci na toaletu. Presne taký zápach sa začal šíriť všade, kde sa Jaro pohyboval. A akoby to nebolo málo, prestal chodiť von. Jedlo si objednával donáškou, a to tak, že z jeho okna na druhom poschodí, na špagáte vyhodil veľkú, modrú tašku ako býva v IKEA a do nej mu kuriér naložil jedlo, a Jaro si to na špagáte vytiahol do jeho bytu. A keď už mal v byte nadbytok odpadkov, vyhodil ich v odpadkový vakoch von oknom priamo na smetiaky s nádejou, že niekto ich dá do smetiaka za neho. Veď je chorý. Nemôže nič robiť. Iba sa hrať na X-Box. Keď už tých Jarových odpadkov tam bola riadna kopa, začali sa tam objavovať potkany. A okolie našich smetiakov začalo zapáchať, ale nie ako Jarov byt, ale ako rozkladajúce sa potraviny. Písali sme sťažnosti, ale nič nepomohlo. Jaro si medzitým vybavil preukaz ŤZP a tým to pre neho skončilo. Akoby chcel povedať všetkým naokolo, ja som chorý, tak ma akceptujte. Budúci týždeň má Jaro súd, pretože ho správca zažaloval, lebo Jaro sa odmieta vysťahovať. Zabudla som podotknúť, že Mestský úrad Jarovi vyhovel a povolil mu zostať tu bývať, dokiaľ mu mesto nenájde iné, vhodné ubytovanie. Čo môže trvať ktovie ako dlho.

Možno sa pýtaš, kde to preboha bývam. Ale všetko okolo mňa je v poriadku, aj všetci moji susedia sú skvelí. A viem, že sa na nich môžem spoľahnúť, keď napríklad musia za mňa prebrať balík, ak nie som doma alebo ja za nich. A hoci mne sa tu veľmi páči, už som povedala, že akonáhle mi skončí zmluva na bývanie, končím tu a odchádzam inam.

Ale vráťme sa k Jarovi. A jeho ceste, ktorá ho čaká. Má 25 rokov. Je už na invalidnom dôchodku. Nevládze sa pohybovať. Nevládze si nič urobiť. Ledva prejde po schodoch dolu a naspäť. A jediné, čo vie, je hrať sa hry, pretože ho nič iné nebaví. Pretože mu nič iné nebolo ukázané, že to existuje. Pretože v ňom nikto nevytvoril hlad po objavovaní. Namiesto toho mu bol daný iba spôsob života, ktorý ja volám “mama-hotel”. Mama navarí, operie, uprace, očistí, nakúpi, vyžehli, spláchne a ja, keď viem, že je vlastne už všetko urobené, čo mám robiť? Tak sa už len hrám na X-Box.

Prečo toto deťom robíme? Prečo ich vychovávame v mama-hoteli? Prečo sa s nimi nerozprávame o živote, o ich pocitoch, o tom čo ich trápi. Prečo im neukazujeme ako fungujú peniaze, ekonomika, ako existujú aj iný ľudia, ako my a ako sa môžeme z každej situácie niečo naučiť? Prečo ich nezoberieme na výlet do iných krajov, na túry, kde im ukážeme akú rôzne huby rastú? Tebe by sa to páčilo, keby sa Ti rodičia nevenovali?

Je jedna veta, ktorú veľmi neznášam a vždy ma pri nej až pichne, keď ju niekto vysloví: ja sa nudím. Preboha! Ja som sa v živote nenudila. Veď ak nemôžem robiť jedno, tak začnem iné. Na svete je predsa toľko vecí, ktoré sa dajú robiť. Ako si mladý človek nevie nájsť zábavu, činnosť, keď povie, že sa nudí? Kto môže za to, keď sa dieťa nudí?

Jedna z mojich záľub je čítanie kníh. Pamätám si, ako pred pár rokmi, keď som ešte nemala auto a do práce som chodievala autobusom, tak vždy tú polhodinu v buse trávila čítaním knihy. Raz som čítala knihu o D.Trumpovi. A nakoľko ja potrebujem pri čítaní občas niečo podrobnejšie spracovaný vo svojej hlave, tak občas zavriem knihu a premýšľam o poslednej vete. A práve v tom momente, ako som mala zavretú knihu a premýšľala som, autobus stál na zastávke a ľudia nastupovali. Jeden pán ktorý zbadal ako držím knihu a na prednej strane bol veľký portrét D.Trumpa sa pozrel na mňa, na knihu, znovu na mňa s pohľadom- ako môžem čítať knihu o ňom. Z toho som usúdila, že toho politika neznáša. Teraz je to už zábavná spomienka. Ale tá kniha je skvelá. Hoci najlepšia kniha, akú som kedy čítala je : Bitcoinový štandard. Kde je perfektne vysvetlené ako fungujú peniaze, ako vznikli, ako sa menili a všetko okolo toho, čo som dovtedy ani netušila, že je vôbec možné a že panovníci, králi, štátnici sú schopný urobiť pre svoj prospech čokoľvek a tým okrádajú nás všetkých.

A preto sa pýtam, ako sa môže niekto nudiť? Ako niekto nevie mať nejakú užitočnú záľubu. Ako si predstavuje život o 25 rokov? To naozaj niekomu stačí, že chodí do školy, nasilu. Potom do práce, nasilu. Po práci príde domov, sadne pred televízor a keď už je polnoc ide spať, znovu práca, znovu telka a tak dookola.

To naozaj Ti takýto život stačí? Naozaj už nič iné nechceš v živote skúsiť? Objaviť? Naučiť sa? A naozaj veríš, že to príde samé od seba za Tebou?